Spomienky 4

9. února 2011 v 15:09 | × Nyuu ×
Spomienky

"Tak čo ako mu je? Preberie sa? Bude v poriadku však?"

vyrútil som sa na doktora s otázkami.

" Poviem to narovinu. Nie je to s ním najrúžovejšie. Samozrejme kebyže nepribrzdí následky môžu byť oveľa horšie. Pri operácií sme mu odstránili z tela železo ktoré sa mu tam zapichlo. Mal šťastie. Miechu to minulo." Vydýchol som si ale doktor pokračoval ďalej. "Má ešte otras mozgu a pomliaždenú pravú nohu. Ak by sa niečo dialo budem vám to hlásiť." Chystal sa odísť.

"Vďaka doktor. A môžem vás o niečo poprosiť?" zastavil sa. "Prosím s médiami nekomunikujte."

"Spoľahnite sa. Som viazaný lekárskym tajomstvom." Odpovedal pokojne.

"Mohol by som ísť teraz za ním?" spýtal som sa s nádejou.

"Len na pár minút." Povolil keď videl moju smutnú tvár.

"Vďaka doktor." Pomalým krokom som sa vydal do Yukiho izby. Nevedel som, čo ma tam čaká. Pomaly som siahol na kľučku. Bola studená takisto ako moje ruky. Tie boli studené od toho všetkého stresu a ospalosti. Predsa bolo okolo šiestej nad ránom a ja som celú noc nespal.

Pomaly som otvoril dvere. Pohľad na Yukiho ma zarazil. Nie toto nemohol byť Yuki. Ten bledý, vychudnutý, blonďavý chalan predsa nemôže byť Yuki! Bol v hroznom stave. Na tvári mal plno škrabancov a ešte nezahojených rán. K telu mal pripevnených milión hadičiek. Každá viedla k inému prístroju. Môj pohľad sa zastavil na jednom. Na jednom ktorý neustále pípal. Vydýchol som si. Jeho srdce bije. Takže zatiaľ je v poriadku.

Podišiel som bližšie k posteli. Čoraz viac som videl ako na tom Yuki je. Môj chudáčik. Bolo mi do plaču. V očiach sa mi už iste leskli slzy. Opatrne som načiahol ruku aby som sa mohol dotknúť tej jeho. Bola ešte chladnejšia ako moja. Trochu ma to naľakalo. V pokoji ma držal len ten prístroj ktorý neustále pípal.

Tak neskutočne mi bolo Yukiho ľúto. Tak veľmi som mu chcel pomôcť. Určite teraz zvádza boj sám so sebou a so svojou bolesťou.
Nie Yuki, už si trpel dosť. Nechcem aby ťa to týralo ešte viac. Chcem aby si už bol len šťastný. Nechcem aby si takto trpel. Škoda len , že ti neviem nijako pomôcť. Hrozne to bolí keď si predstavím čo prežívaš.

"Shindo-san, už by ste mali ísť." Prerušila moje myšlienky sestrička ktorá mu vošla do izby.

"Dobre, už idem." Pohladil som končekmi prstov Yukiho ruku a zberal sa na odchod.

***
"Ah, dobre ráno Hiro." Prišiel som so zívnutím do kuchyne.

"Sú tri hodiny ospalec. O hodinku by sme mohli skočiť za Yukim. Budú návštevné hodiny." Pri Yukiho mene som sa pousmial a prikývol som.

Vzal som si kávu a do misky nasypal cereálie. Najesť som sa musel. Bol som neskutočne vyčerpaný. Ani sa nedivím že som sa v tom zhone ani nestihol najesť.

Okolo štvrtej sme už stáli pred budovou nemocnice.

"Chceš aby som šiel s tebou?" spýtal sa zdvorilo Hiro. Prikývol som k súhlasu. Potreboval som niekoho, kto by tam bol so mnou.

Odparkoval motorku a vydali sme sa na Yukiho izbu. O tomto čase už bolo v nemocnici celkom živo. Nie tak ako som si to pamätal z rána. Keď sme prechádzali cez detské oddelenie na urgent, musel som sa pousmiať na tie deti ktoré, aj keď boli choré, smiali sa a snažili sa zapájať do hier.

Už sme boli na konci chodby urgentných prípadov. Posledná izba bola Yukiho. Vošli sme.

Izba bola osvetlená západom slnka a za oknom fúkal jesenný vetrík. Listy opadávali. Typické, už chladnejšie, jesenné počasie. Slnko už zapadávalo dosť skoro keďže sa blížila zima. Bol to pekný pohľad. No pre mňa o to smutnejší, keďže v tej nádherne osvetlenej miestnosti ležal niekto, kto je na tom teraz veľmi vážne.

Neviem opísať tú bolesť, čo som cítil aj za neho. Bola taká zvláštna. Cítil som sa nejaký prázdny. Môj život
bez Yukiho nemal zmysel. Bože na čo to myslím. Hovorím ako keby bol Yuki mŕtvi. Nie, nesmie zomrieť môj Yuki nie. On si to nezaslúži.

Zahnal som pochmúrne myšlienky do kúta mysle, a začal som myslieť na tie pekné chvíle s ním strávené. Tých chvíľ bolo viacero, no najkrajšia bola pre mňa iba nedávno. Vtedy, keď mi povedal: "Milujem ťa."
Nemyslel som si, že to niekedy povie, vzhľadom na jeho minulosť. A už som sa zase vrátil myšlienkami na jeho zlú minulosť. Život by ho nemusel tak fackať. On si to nezaslúži. Viem, že hlboko v svojom srdci je to dobrý človek. Aj keď tak na pohľad nepôsobí.

Pohľadom som spočíval na Yukiho ruke ktorú som jemne hladil. Hiro sedel oproti mne, z Yukiho druhej strany. Bol som fakt zamyslený, pretože som sa prichytil ako prázdno pozerám na tie naše ruky. Pozrel som na Hira. Potom na hodinky. Za pár minút sa končili návštevné hodiny. Neveril som že tam sedím už skoro hodinu. Zdvihol som pohľad znova na Hira a prerušil neustále pípanie prístroja:

"Pomaly by sme mohli ísť." S týmito slovami som sa zodvihol zo stoličky.

"Ako chceš." Povedal Hiro a tiež sa zdvihol. Vošiel na chodbu predo mnou a ja som sa pri dverách ešte obzrel za Yukim. Bol taký pokojný. Pousmial som sa a vyšiel z dverí.

Cestou na parkovisko som si spomenul ešte na jednu dôležitú vec.

"Hiro, mohli by sme prosím ťa skočiť ešte do vydavateľstva?"

"Jasné." Po týchto slovách naštartoval motorku a ciel bol jasný.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama