Spomienky 3

8. února 2011 v 14:50 | × Nyuu ×
Spomienky

Sedel som v bielej miestnosti. Biela miestnosť, ktorá zapáchala nechutným pachom. Nemocničným. Nemal som ho rád. Nemal som rád nemocnice.
Bol som tu len kvôli jednej jedinej osobe. Kvôli osobe, ktorá teraz bojovala o svoj život na operačnej sále. Kvôli nej som mal prázdno v hlave. Myšlienky sa mi striedali rýchlosťou svetla a ja som ani nevedel zachytiť, na čo presne myslím. Na chodbe bolo ticho.

"Stále si to vyčítaš?" spýtal sa do ticha Hiro. V čakárni pred operačnou sálou sme boli len my dvaja.

Mlčal som.

"Pozri, ty za to nemôžeš. Tak sa kvôli tomu neuzatváraj do seba. Ja ti chcem pomôcť. Ani nevieš ako veľmi. Len neviem ako..."

"Teraz nijako Hiro. Ostáva len čakať." odpovedal som mu ticho.

Čakanie. To je to, čo ma najviac zožiera. Nikdy som nebol trpezlivý. Navonok som chcel pôsobiť normálne a vyrovnane, ale vnútri som bol čoraz nervóznejší a nervóznejší.

Pohľadom som sledoval sekundovú ručičku, ktorá tikala na hodinách. Už to boli skoro dve hodiny čo bol vnútri a ja som musel len čakať. Nenávidel som ten pocit. Pocit neistoty, ktorá zmení celý život. Zvláštny pocit. Ešte nikdy som ho nezažil. Možno preto, lebo na nikom inom mi až tak nezáležalo ako na Yukim. Miloval som ho. Nikdy by som si neodpustil, keby zomrel.

V podstate to bola moja vina a aj moja chyba. Kiež by som len nezdrhol a vypočul si jeho argumenty. Odpustil by som mu a teraz by sme sa mohli mazliť v našej posteli.

Lenže osud chcel všetko inak a moje rozhodnutie bolo vtedy to najzávažnejšie. Život nám chystá mnohé nástrahy a ja som práve jednu prehliadol. Bol som blbec. Viem, že by som sa nemal obviňovať, ale vždy musí byť niekto na vine. Teraz vina patrila mne. Uvedomujem si to. No nemal by som na to teraz myslieť. Nie teraz.

Ďalšie dve hodiny ubehli a ja som už nervózne prešľapoval v tej úzkej chodbičke z nohy na nohu. To čakanie ma zabíjalo. Snažil som sa zachovať si chladnú hlavu, no veľmi to nešlo. Nervy som mal už úplne v koncoch. Potreboval som niečo na povzbudenie.

"Idem si pre kávu. Ideš so mnou?" spýtal som sa Hira.

"Hm..." prikývol.

Po chodbe boli počuť len naše striedavé kroky. Obidvaja sme boli ticho. Tá nemocnica bola taká pokojná... Ja som na toto zvyknutý nebol, ale v momentálnom stave mi to vyhovovalo.

Zo stroja na kávu som si vybral plastový pohár a chcel som sa aj s Hirom vrátiť. No odrazu som počul veľa krokov a vravu, ktorá neustále silnela. Keď sa spoza rohu vyrútilo niekoľko novinárov, pochopil som. Akonáhle ma zbadali rútili sa ku mne a ja som nemal šancu na únik.
Už len týchto som tu potreboval.


"Pán Shindo, ako sa vyrovnáte s Uesugiho nehodou?"
"Aký je Uesugiho stav?"
"Bude ešte ďalej písať romány?"
"Čo váš súkromný život?"

-ozývalo sa zo všetkých strán.

Ja som sa cez nich len bez slova predral a mieril som si to naspäť do čakárne urgentných prípadov. Hiro ešte stihol zachytiť môj pohľad : -Už nech sú rýchlo preč- a začal konať. Ja som sa vrátil späť na urgent.

Po niekoľkých minútach sa Hiro vrátil späť a bez slova si sadol vedľa mňa na stoličku.

"Zbavil si sa ich?" prelomil som to nemocničné ticho.

"Mhm... za pomoci pár sestričiek." Pousmial som sa.

"Ďakujem." Teraz sa pre zmenu pousmial on.

Už to bolo štyri a pol hodiny a stále nič. Hľadel som na tie dvere s nádejou, že sa každú sekundu otvoria.

A dočkal som sa o polhodinu na to, už niesli Yukiho na posteli a okolo mal plno doktorov. Akonáhle som ho uvidel vyskočil som zo stoličky a letel za jedným z doktorov.

"Tak čo ako mu je? Preberie sa? Bude v poriadku však?" vyrútil som sa naňho s otázkami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nagisa tvoje zlaté ♥SB♥ Nagisa tvoje zlaté ♥SB♥ | Web | 8. února 2011 v 15:41 | Reagovat

ta..mno...mužeš i školu...xP...mno budoucí týden jdeme na lyžarsky na hory...kyyyaaaa...a ted naslouchám a Ketakaki Yuri no  si spývam...mno...muj hlas zní jako Nagisin ale když spívam tak takový jako Hikarin...možná sou to mé sestrenice z 100. kolena...xD...jsem z japonska taže to není vyloučeno..xDDDDDD...a co novýho u tebe?

2 Nagisa tvoje zlaté ♥SB♥ Nagisa tvoje zlaté ♥SB♥ | Web | 8. února 2011 v 15:54 | Reagovat

víš o tom, že já taky? mám takovou chuť teď skočit....mno, jenže já jsem na Přízemí...xDDD..takže nejvíc bych mohla ujet z domu...xD....ale venku je teďka kosa ta nwm, ke bych tak asi jela...xDDD...jooj, ale jakovou příhodu ti teď povim: mojí kámošce babička je alergická chudatko na jablko. a kamoščin otec řekl, že ona by mohla být maskovaná...vběhla by do obchoďáku, snedla jablko, napušchla a mohla by mít masku...na markíze by dávali že někdo vyloupil banku v ,,masce,,...xDDDDDDD...hahahahahahaha...ja nad tím ješte stále pukám...xP

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama