Spomienky

5. února 2011 v 19:08 | × Nyuu ×
Spomienky
-A kráčal v nočnom tichu ruka v ruke so svojou láskou…-



Uf...nejako ma bolí hlava, musím si dať prestávku...Zamierim do kuchyne a zalejem si kávu. Pre spisovateľa, ako som ja, je káva nevyhnutnosťou, pretože pri písaní by som niekedy fakt zaspal. Vezmem so sebou hrnček a načiahnem sa po malej krabičke čo leží na stole. Vyjdem na balkón a vezmem jednu cigaretu. Pozorujem ruch nočnej ulice Tokia. Odpijem si z kávy a myšlienky mi zablúdia k jedinej osobe. K mojej životnej láske. Nikdy by som si nemyslel, že niečo také silné môžem cítiť k človeku mne tak odlišnému. Je mi veľmi ľúto, že mu neviem dať najavo svoje city. Ale ja... ja už to nedokážem. Aj keď ho tak hlboko milujem, nedokážem mu povedať tie dve vzácne slová. Nebyť tej udalosti nebol by som taký uzavretý. Už nedôverujem skoro nikomu. Ale ja chcem dôverovať. Aspoň Shuichimu. On jediný je pre mňa v živote to najdôležitejšie. Bože prečo? Prečo sa to muselo stať práve mne? Aspoňže Shuichi ma chápe. Miluje ma takého aký som. Ale mňa to aj tak trápi. V živote som mu nepovedal nič pekné. Je mi to tak strašne ľúto...
Posledný krát som si potiahnem z cigarety a zahasím ju. Nie, ďalšiu si nedám... Shuichi nechce, aby som fajčil. Prestať nedokážem, ale môžem to aspoň znížiť na minimum. Chvíľku ešte popíjam kávu na balkóne a pozorujem ľudí na ulici. Všimnem si jednej povedomej osoby. Mieri k nášmu vchodu. Chcel som to nechať plávať, ale o chvíľku už niekto zvonil pri dverách. Idem otvoriť a vo dverách stojí...
"Ayako?"
"Eiri... ja... zistila som, že bez teba nemôžem existovať. Chcem byť s tebou. Potrebujem ťa..."
"Poď dnu... nechcem to riešiť na chodbe." Pozval som Ayako ďalej. Vstúpila a stále mlela o tom ako ma miluje.
"Ayako..." prerušil som ju. Konečne prestala a pozrela sa s nádejou na mňa.
"Ja už som svojho životného partnera našiel. A ty to nie si..."
"Shindo-san, však?" povedala smutne a ja som prikývol.
"Prečo?! Prečo zrovna on?! Zničil nám našu svadbu! Tak prečo Eiri? Prečo?" posledné slová už hystericky kričala.
"Prestaň stále opakovať ´prečo´, lezie mi to na nervy." Schladil som ju. Nechcel som to povedať takým tónom, ale ja som to inak nevedel.
Keď som sa tak obzrel spätne do minulosti po tom, čo som povedal túto vetu, som Shuichiho prvý krát pobozkal.
"Proste milujem Shuichiho. Už sa s tým zmier..." povedal som odrazu.
"Nie... nedám si ťa ukradnúť. Nie s ním..." povedala a surovo ma pobozkala. Snažil som sa ju jemne odstrčiť, ale nešlo to. Mohol som byť surovejší, no nebol to môj štýl.
Ale v tom prišiel domov Shuichi. Hneď, ako nás uvidel, zostal stáť ako obarený.
"Yuki..." povedal zlomene a rozbehol sa preč. Odstrčil som Ayako (v momentálnej situácií mi to už nevadilo, že som bol hrubší...) a bežal za ním. Zastavila ma až zima, keď som vybehol na ulicu. Mal som na sebe len tenkú košeľu a vonku bola riadna kosa. Shuichi bežal ďalej dolu ulicou. Vrátil som sa späť do bytu. Ayako ešte stále bola u mňa. Vo dverách som sa zastavil a stratil nervy.
"O toto ti išlo?! Rozbiť nám vzťah? Nerozumieš, že keď ťa nemilujem, tak ťa nemilujem?! Aj tak si nič nevyhrala!" kričal som na celý byt a aj chodbu. Ironicky som dúfal, že niekde za rohom špehuje nejaký paparatzzi a zajtra budem na titulke s veľkým nadpisom: "Romantický spisovateľ je v koncoch! Jeho milostný život sa rozpadá...". V podstate mi to však bolo dosť jedno. Momentálne mi záležalo len na jednom.
"Nechápem ťa... si fakt hlúpa husa, ak ti išlo len o toto.." povedal som už kľudnejšie. O sekundu na to pristála na mojom líci jej ruka. Potom sa zobrala a kráčala k dverám.
"Jasné... Ayako sa zmenila. Vlepí svojmu ex pár faciek, rozbije mu vzťah a bez slova zmizne. Ayako...nepoznávam ťa..." Povedal som pokojne a Ayako sa na chvíľku zastavila.
"Je mi to jedno... Chcela som ťa len späť. Ale vidím, že proti NEMU nemám šancu. Aj tak nechápem čo vidíš na tom chlapcovi veď je to ešte len decko..." pomaly odchádzala.
"To nech ťa nezaujíma." Ukončil som to zostra. Keď sa dvere za Ayako konečne zavreli, zadíval som na ne s prázdnotou v srdci. Prečo to Shuichi musel vidieť? Všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Ani som ju nestihol odsotiť. Musím ísť za ním... Musím mu to vysvetliť. Kam by tak asi šiel? Hm... možno do N-G alebo k Hirovi. Vzal som si sveter, kabát a šiel som do tej zimy.
V minulosti mal Shuichi k Ayako iný postoj. No teraz, keď už vedel, že zásnuby som zrušil kvôli nemu a nepriamo mu tak naznačil, že mi na ňom skutočne záleží, to berie inak. Náš vzťah berie ozaj vážnejšie. Musím mu to vysvetliť. Ja... nechcem ho stratiť...
Nasadol som do auta a dupol na plyn.
"Do riti...dúfam, že kvôli mne nespraví nejakú hlúposť." Zanadával som si keď mi došlo čo všetko bol Shuichi schopný urobiť kvôli mne. Ako vtedy s Aizawou. Aizawa je taký sviniar. Nikdy mu to neodpustím...
Ako som tak premýšľal v podvedomí sa mi vynárala minulosť. Minulosť so Shuichim. Akoby... akoby mal náš vzťah upadnúť... NIE! To nesmiem dopustiť... musím to Shuichimu vysvetliť. Ale... je už len na ňom, či ma vypočuje a uverí pravde. Ak náš vzťah ukončí, bude to len moja vina! A ja... ja ho navždy stratím. Už nikdy mu nepoviem "milujem ťa". Nikdy som mu to nepovedal a teraz možno bude neskoro. Načo som vôbec otváral tie prekliate dvere?! Nič z toho by sa nebolo stalo.
Rútil som sa šialenou rýchlosťou po diaľnici. Mal som namierené k Hirovi. Najskôr by išiel k nemu. Akurát, že býval trošku ďalej od Tokia. Síce mi nešlo od hlavy či sa tam za ten krátky čas mohol Shuichi dostať ale skúsiť som to musel.
Ešte ma napadlo... musím skúsiť Shuichimu aspoň zavolať. Vzal som mobil, ktorý ležal na sedadle a vytočil jeho číslo. Zvonilo to, ale nikto to nebral. Po nejakom čase sa zapol odkazovač a tak som mu nechal odkaz. Snáď si ho vypočuje.
"Shuichi...to som ja Yuki. Prosím nechaj ma to vysvetliť. Nebolo to tak ako si to videl. Ja... k Ayako necítim nič. Prosím odpusti mi... A nechaj ma to vysvetliť. Vieš, že mi na tebe záleží." Kecal som stále niečo do telefónu. Po chvíľke som to konečne zložil. Chcel som to vyriešiť osobne a preto som do mobilu nepovedal všetko, no možno to bola chyba. Čo ak ma nebude chcieť vidieť?
Predo mnou išlo jedno auto tak som ho chcel predbehnúť. Obzrel som sa. V protismere nič nešlo. Dupol som na plyn a zaradil sa do druhého pruhu.
"DO RITI! Kde sa tu vzal?" v poslednej sekunde sa predo mnou objavilo auto. V rámci zachovania paniky som rýchlo dupol na brzdu. V tom okamihu som mal pred očami celý svoj život. Všetko, čo sa udialo od môjho narodenia, až po dnešné sklamanie Shuichiho. A zrazu bola tma. Nič len prázdnota a ukrutná bolesť v mojom tele. Bolesť o chvíľu ustúpila a aj moje zmysly sa otupili. Už som nič nevnímal. Stratil som vedomie.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama